• Keď si vymýšľam 2016/17

        •  

           

          Keď si vymýšľam 2016/17

          Aj v šk. roku 2016/17 zapojili naši slovenčinári žiakov do súťaže Keď si vymýšľam. Žiaci tvorili sci-fi poviedky a tie najlepšie 4 sme poslali do súťaže na Gymnázium Jána Baltazára Magina vo Vrbovom. Práce síce nezískali popredné umiestnenia, ale nám sa páčili a tak ich tu uverejňujeme.

           

          Čarovné Vianoce

           

          Dobrý deň! Dovoľte mi, aby som sa vám predstavila. Volám sa Preťa upss pardoooon Peťa. Mám mladšiu sestru Luciu, ktorá má 5 rokov. Ja mám - mimochodom - 11. Každý predsa vie, že darčeky nosí “Ježiško”. Sú tri dni po 24.12 2016 a ja vám chcem rozpovedať príbeh, ako to u nás bolo. Tak…

          Vstávala som na nepríjemný zvuk: “Peťa, Peťa, vstávaj! Poď, musíme sa pripraviť. Keď nebudeme pripravené, tak Ježiško pôjde preč!” Asi kto to mohol rozprávať. Sestra. Tak som vstala. Môj tatino je taký srandista. Išla som sa umyť, tak mi dal na pastu čilipapričku, ale pomletú! Ja som si to nevšimla a strčila do pusy. “ÁÁÁÁÁÁÁÁÁ... čo to je?  Fuj!“ rýchlo som to vypľula. “HAHAHAHAHA! Zase som ťa dostal.“ smial sa mi za chrbtom ocino. “Nevadí, ale štípalo to!“  A odišiel preč. Ak to niekto číta, vydržte, idem na WC.

          “Ahojte. Volám sa Lucka a mám 5 rokov.  Áno, áno! Je to divné, ale naučila ma písať mama už v 4 rokoch. No, ale o to nejde. Ja vám chcem porozprávať, čo sa stalo v deň,  24.12.2016. Tak začneme:

          Ja som zobudila sestru. Počkaaaaaaaaťťťť, Aha, Peťa už o tom písala. No a tatino so mnou a s Peťou išli k strýkovi uloviť kapra, lebo strýko hovorí, že si musíme toho kapra zaslúžiť. Išli sme ku strýkovi a tam je také malé jazierko, o ktoré sa strýko stará, aby nezamrzlo a aby sme mohli uloviť kapra. Boli sme u strýka a on nám požičal udicu. Tatino zobral návnadu, dal na háčik a spustil udicu do jazierka. Asi po troch minútach, čo my sme sa guľovali, zakričal: “UŽ HO MÁÁÁM!!!“

          Pribehli sme, a vtom kapor vtiahol ocina do jazera. My sme sa so sestrou smiali, ale potom sme mu pomohli. Mali sme kapra a šli sme domov. Nasadli sme do auta a to auto vzlietlo. Nevedeli sme, čo sa deje, preto sme začali kričať. Ale nakoniec to dopadlo tak, že sme boli len na nejakom automechanickom zdviháku, ktorý má strýko. Tak sme sa smiali, až sme sa za bruchá chytali. Keď sme dorazili domov, bolo už všetko nachystané. Išli sme jesť, ale predtým som ešte mala preslov:

          “TAK VážENí SEDIACI PRI STOLE, JA VáM CHCEM TýMTO OZNAMOM POVEDAť VTIPNý SCIFI PRíBEH: CHUMELILO, PRšALO,  ALE TAK DIVNO CHUMELILO, ŽE ZDOLA HORE HAHAHA, NO A POTOM TAKý PASTIER NA SALAšI KRAVY SPREVáDZAL. A VIETE Aké TO BOLI KRAVy? MILKA KRAVY!  HAHAHAHA! NO Už TO JE TAKé GÍčOVé, A TAK SOM SPRAVILA SCIFI O SESTRE, MAME A TATINOVi. SESTRA.

          Tak a teraz si zaspievam: ,,Šalalalala, Viaaaanoce súúú zas a zas, Šalalala Vianoce skončili, neviem, čo mám spievať, pôjdem asi do Billy, pôjdem asi do Billy.” V preslove pokračovala MAMA: “Ja teraz večeru robííííím, ktorú nikto nezje, pretože mi všetko pod stromček podlezie a vrhnú sa na muža (je to náš Ježiško), čo darčeky nosí, hovorte to tíško. A ja som šla do Billy a stretla som tam teba, dcérka moja malá, mám ťa mooooc rada.” A TATO: “Čauko, čauko, čauko, ja som tu kakauko, ja kakauko robíííííím, mojím malým dcérkam, ktoré zo všetkého najráááádšej mááám. A išiel som do Billy, videl som maminu, aj dcéru Luciu, čo si spieva Siu a už som prišiel domov a som teda doma doma doma doma domaaaaaaa…...  a neviem ako mám pokračovááááááááť.

          NO A TO JE VšETKO.

          Už musím. Je tu Peťa.”

          Jejda, nepočúvajte, čo ona napísala! Je to blbosť, už musííím pááááčko.  A ten jej preslov nemal žiadny zmysel! A navyše, to všetko písala s VEĽKÝM.

          Ale už ozaj idem... papaaa…

          Petra Sedláčeková,  6.A


           

          ONI a my

          Čas…rok… mesiac…týždeň…deň... Minulosť a budúcnosť. Predstavte si, že viete ovplyvniť priebeh času. Predstavte si, že viete, čo sa stane a viete načo sa máte pripraviť. Bolo by to úžasné že? Keby ste mali tento dar, zistili by ste, že je to skôr starosť, pretože na Vás závisí viac ako ste schopní urobiť… Ja ten dar mám. Volám sa Grace. Grace Smithová. Pochádzam z Oklahomy. Svoj dar som začala objavovať, keď mi bolo osem a stále silnie. Zo začiatku sa mi niekedy mihol obraz budúcnosti. Postupne aj minulosti, neskôr úryvok deja a teraz dej celý. Bojím sa, že raz uvidím niečo, čo vidieť nechcem a nemôžem to ani ovplyniť. Bojím sa, že ja zapríčiním niečo zlé. Mám tajomstvo, o ktorom nikto nemôže vedieť.

                Píše sa rok 2103 a ja stále nechápem, prečo práve ja. Prečo práve ja musím vedieť, čo sa stane a čo z minulosti ovplyvní práve dnešok. Rozmýšľam nad tým stále. Každú sekundu. No pokiaľ práve niečo nevidím. Premýšľam nad tým aj teraz v škole. Nedokážem prestať. „Grace! Grace! Zem volá Grace!,“ volá na mňa Lisa, spolužiačka veďla, ktorej sedím, no ja stále nevnímam. „Grace Smithová! K tabuli! Keď nepočúvaš, čo hovorím, tak už to zjavne vieš!,“ skríkol na mňa učiteľ, ktorý nám práve vysvetľoval nové učivo, no ja z neho neviem nič. Prečo sa mi práve teraz, nemôže zjaviť minulosť, keď to najviac potrebujem?! Pomaly som vstala z lavice a podišla k tabuli s pocitom prázdna. „Začni!“ povie učiteľ a otvorí svoj denník, kam si píše známky. Chcem začať, no zrazu sa udeje niečo, čo ma zachráni. Do triedy vstúpi riaditeľ aj s nejakým podivínom. „Pán učiteľ, milí žiaci, toto je váš nový spolužiak Theo Jenkins. Dúfam, že mu pomôžete sa tu zorientovať.“ „Theo Jenkins, Theo Jenkins… Theo…,“ nič mi to nehovorí, no teraz už viem aspoň jedno a to síce, že ma zachránil od zlej známky, pretože zvoní. „ Grace, dnes máš šťastie, no nabudúce dávaj pozor. Sadni si na miesto,“ povedal učiteľ a odišiel.

              Prešli dva dni a na môj incident sa zabudlo. Theo sa tu už zabýval tak, že by nikto nepovedal, že sem nechodil a všetko ide ako má. No až doteraz. Bum! Nikdy som si nemyslela, že sa s ním zrazím alebo čo i len pozdravím. Stál tam nehybne a pozeral na moje a jeho učebnice na zemi. Ani jeden z nás sa neodvážil pohnúť, či niečo povedať. Len sme tam mlčky stáli, keď sa mi z ničoho nič zakrútila hlava a zatvorili oči. Ten pocit už dobre poznám. Videnie… Ležím na kovovom stole a vedľa mňa sú rôzne zaujímavé veci. Vypadá to, akoby som bola v laboratóriu a oni ma skúmali. Pýtate sa, kto sú to oni? Sú to… Sú… To by som aj ja rada vedela. Nikto nevie kto to je. Skúmajú ľudí, či zvieratá so schopnosťami, ktoré sú pre nich nové a nevysvetliteľné s domienkou, že práve oni to ľudstvu vysvetlia. Preto ich názývame ONI.

          Videnie skončilo a ja sa prebúdzam na zemi a keď otvorím oči, tak na mňa pozerá celá trieda. „ Si v poriadku?“ opýta sa ma so strachom Lisa. „ Áno, čo sa stalo?“ opýtam sa jej, aj keď si myslím, že je to len ďaľšie štádium mojich videní. „ Neviem presne, ale stála si tu, išla si zdvíhať knihy, ktoré ti spadli a asi sa ti zatočila hlava a odpadla si.“  Vstaniem zo zeme, zdvihnem knihy a prvé čo uvidím, je Theo ako na mňa zvláštne zazerá. Netuším prečo. Už od prvého stretnutia, mi je podivný, ale aj známy. Stojí tam v kúte a keď si všimne, že na neho pozerám, odvráti zrak na stenu, akoby sa nič nestalo. Myslím, že niečo tuší. Obávam sa, že on je jeden z nich. Mám sa ho na to spýtať, alebo radšej len mlčať? Rozhodla som sa ho na to spýtať, no ešte netuším ako. Ak by o ničom nevedel, tak sa mu nesmiem prezradiť , ale skúsiť to musím, pretože od toho závisí možno celý môj život.

              Zvoní na hodinu a on sa konečne pohne z kúta do lavice. Keď skončí hodina, mám príležitosť spýtať sa ho, ako to v skutočnosti je. No teraz sa radšej idem sústrediť na fyziku, pretože z nej by som vážne... nečakane odpovedať nechcela. „Lisa? Za koľko zvoní?“ opýtam sa mojej spolusediacej na obľúbenú vetu celej triedy. „Asi za desať sekúnd,“ odpovie s úsmevom a ja si v duchu začnem odpočítavať. Zazvoní a ja ihneď vyštartujem k Theovej lavici…

          „Ahoj!  Ty si Theo že?“ spýtam sa ho, aj keď dobre viem, ako sa volá. „Ahoj, áno… Prečo sa pýtaš?“ odpovedá tajuplným hlasom. „Len tak, počul si už o niekom, kto má nejaké schopnosti? “  vyhŕkne zo mňa vzápätí. „ Hej, s jednou sa práve bavím,“ potichu šepne a ja mu hneď začnem klásť otázky: „ Ty si jeden z nich? Odkiaľ to vieš? Čo sa teraz stane a…“ „ Hej pokoj nikomu to nepoviem. Hlavne sa ukľudni, aj ja mám schopnosti a áno som od nich, ale neublížim ti,“preruší ma a ja neviem čo si mám myslieť. Radšej sa od neho vzdialim čo najďalej, s nádejou, že to čo povedal, myslel vážne.

          Ďalšiu hodinu sa nedokážem sústrediť na nič iné, len na to, čo sa stalo pred chvíľou. Ešte, že je to posledná hodina.

               Vonku ma znova zastaví a začne v rýchlosti hovoriť: „Si v nebezpečí. Musíš mi veriť. Organizácia ťa už sleduje veľmi dlho a ide si pre teba.“ „ Ale prečo mi to hovoríš? Veď aj ty si od nich,“ vystrašene odpovedám. Pred školou stojím iba ja a on. Všetci ostatní, sú už dávno preč. „Hovorím ti to preto, pretože aj mňa skúmali. Utiekol som a prišel som ťa varovať a ešte…“ nestihol dopovedať, len tam tak stál s otvorenými ústami a hľadel za mňa. Otočím sa a uvidím ich. Stoja tam a približujú sa ku mne. Prišli si pre mňa a berú ma do telesa, ktoré je podobné ufu, no nie je to ufo. Viac si už nepamätám, pretože mi vpichli uspávadlo.

              Prebúdzam sa na kovovom stole z videnia. Vedľa mňa, leží ešte asi tridsať rôznych ľudí a sú tam aj ONI. Testujú každého z nás a keď s ním skončia, prevezú ho do inej miestnosti. Každý má inú schopnosť.Vedľa mňa leží dievča, ktoré vie mysľou hýbať predmetmi. Nemôžem sa pohnúť, pretože som akoby k tomu stolu prilepená. Snažím sa ale nejde to. Už sú skoro pri mne a srde mi bije rýchlosťou svetla. Bojím sa, čo sa stane. Bojím sa, čo so mnou spravia, no na druhej strane chcem vedieť, kto sú a prečo práve ja. Som na rade a pristupujú ku mne divný mužíci, v ešte divnejších maskách. „162F- Schopnosť vidieť minulosť a budúcnosť,“ povie jeden tomu druhému, ktorý zapisuje. „Vitaj v testovacom zariadení, kde bude odteraz tvoj domov. Budeme ťa testovať, aby sme zistili, ako si prišla k schopnostiam. O ničom nebudeš vedieť. Keď ťa budeme testovať, budeš spať,“dohovoril a vpichol mi uspávadlo.

              Prebúdzam sa v inej izbe. Tentokrát na posteli a vypadá to, ako vo väzenskej cele. Som tam sama. Vstaniem a snažím sa otvoriť dvere, aj keď viem, že sú zamknuté. Sadnem si na posteľ a premýšľam, keď zrazu niekto odomyká dvere. Pomaly sa otvárajú a za nimi stojí on. Theo… „Poď musíme odtiaľto vypadnúť!“ povie a ja sa bez rozmýšľania postavím a bežím za ním. Ako jeden z členov, má prístup ku každým dverám, takže sa bez problémov dostanieme von. Keď sa dostanieme von, bez slova sa rozdelíme a každý ide svojou cestou.

                 V škole je to po starom. Nikto nevie kto sú ONI, nikto netuší kde sú, nikto nevie, že mám vlastnosti. Len ja a on. Pozriem sa na neho a usmejem sa. On mi úsmev vráti a zvyšok dňa sa tvárime, akoby sa nič nestalo.

          Nikola  Maráková  - 8.A  

           

           

          Tajuplná brána

                                                              

          A je to tu. Konečne je tu ten deň, keď sedím v lietadle ,smerom ku mojim starým rodičom do Liture. Celé prázdniny som sa tešila na túto chvíľu. Lietadlo už sa blíži k cieľu a ja sa viac a viac teším. „Čo som to spravila?“ pomyslela som si „Ako sa k nim dostanem?“ Nikdy predtým som u nich nebola. A v tom sa ozvalo: „ Lietadlo dorazilo do cieľa, prosím vystupujte!“

          Vystúpila som z lietadla a hovorím si „A teraz čo?“ Obzrela som si okolie, ale nevedela som ,kde vlastne som .  Márne som sa na letisku pokúšala spýtať, kde som. Nikto mi tu nerozumel. Blúdila som po uliciach dúfajúc , že nájdem ten správny dom. „Tu je to ! Štrasburská 1034 presne ako to povedali rodičia!“ vykríkla som radostne. S úsmevom som zaklopala na dvere. Po chvíli  som počula babičkin hlas : „ Dedko pozri sa, veď to je naša Lili .“ Otvorili sa dvere a v nich stála moja šťastná babička .Objala ma so slovami : „Poď do vnútra, musíš byť unavená.“ V ten deň sme sa stále rozprávali a smiali. Babička mi neskôr ukázala ,kde bude moja dočasná detská izba. Bola v podkroví, s výhľadom na celé mesto .V noci som nemohla zaspať ,tak som sa pozerala cez okno. Celé mesto bolo krásne osvetlené. Na úplne poslednej uličke ma zaujala nejaká veľká brána. Bola som odhodlaná zistiť, čo za sebou ukrýva. Bola síce noc, ale ja som sa aj napriek tomu obliekla a potichu vyšla von. Bola som odhodlaná odhaliť tajomstvo za bránou. Prišla som na ulicu s názvom „Tavarite“.  Bola tmavá a nebol pri nej ani dom. Podišla som k bráne a prečítala názov na bráne : „Avare“.  Nechápala som . Pokúšala som sa ju otvoriť, ale bola taká veľká, že som ani nedočiahla na kľučku. Rozmýšľala som, ako by som ju otvorila a v tom ma napadol súvis s názvom ulice a nápisom na bráne. „Tavarite Avare!“ vykríkla som  a brána sa potichu otvorila.

          Prvé čo som uvidela boli listy. Malé aj veľké. Rukami som ich odkryla .Nikdy predtým som nič podobné nevidela. Bolo to proste nádherné. „Waaau, to je nádhera.“ Chcela som odtiaľ odísť, pretože som vedela že nebude ľahké vyjsť von. Moja zvedavosť mi nedovolila odísť. Oči mi hovorili áno a hlava nie. No oči boli v prevahe .Bolo tam svetlo, akoby bol normálny deň. Vošla som a počujem, ako sa brána zabuchla . V tú chvíľu som to neriešila. Okolo mňa pobehovali zvedavé opičky ,šelmy ,motýle . Všetko bolo ako v pralese. Pomaly som kráčala ďalej a obdivovala som krásnu prírodu. Sadla som si na zem pri jazierko. Pozrela som sa na hladinu a v odraze som videla veľa zvierat ktoré išli po mne. „ To je úžasné,“ vôbec som sa ich nebála, pretože som videla, že nemajú v úmysle mi ublížiť .Akoby som rozumela ich reči . Prechádzali sa so mnou. Cítila som ako sú mi vďační  za to, že som s nimi. Avšak v tom som si spomenula, že budem musieť ísť. Cestička ma doviedla tak ďaleko, že som sa nevedela vrátiť. „Čo budem jesť, piť a ako tu vlastne prežijem?“ Bála som sa ,no keď som si uvedomila atmosféru pralesa, som na to prestala myslieť. Jednoducho som sa ňou nechala unášať. Dni sa tu akoby nikdy nekončili, stále tu bolo svetlo. Uvedomovala som si, aký strach o mňa majú moji starí rodičia .“ Ale veď tam vonku je ešte noc,“ povedala som, „ešte spia, do rána sa vrátim.“ S úsmevom som sa rozbehla a šplhala sa po stromoch ako opice. Celkom sa mi to páčilo. Odviazala som sa natoľko, že som stratila pojem o čase . Všetky zvieratá žijúce tu už som spoznala. Myslela som si, že som videla všetko. Vyšplhala som sa na najvyšší strom a v korune stromu som uvidela hojdačku. Visela na najvyššom konári stromu. neváhala som a hneď som si na ňu sadla a húpala sa. Bola som taká šťastná a spokojná . Ale potom to znova na mňa  prišlo. Spomenula som, ako mi je tu dobre a ako sa musí trápiť babička s dedkom. Nevedela som si pomôcť. Tento prales bol taký veľký a ja som bola tak ďaleko od brány. Znova som začala plakať. „Prečo  som išla tak ďaleko od brány, teraz ju už nikdy nenájdem,“ vytýkala  som si .Snažila som sa nájsť jazierko, pri ktorom som sedela alebo chodník po ktorom som išla. Nič sa mi nepodarilo nájsť. Keby mi tak zvieratá rozumeli , bola by som už vonku. Po dlhej dobe rozmýšľania mi niečo dobré napadlo. Predsa by tu neprežili, keby nemali čerstvý vzduch a musí niekade prechádzať . „ A čo dážď ?“ povedala som si: „Odkiaľ by mali jazierka, keď by im tu nepršalo?“ Z hojdačky bolo vidieť pomaly na celý prales . Hľadala som na strope nejaký otvor kadiaľ by mohol prúdiť vzduch a padať dážď. Po dlhej dobe hľadania som našla na strope otvor. „ Prečo som ho nenašla skôr ?“  Bolo to asi preto, že bol  taký ukrytý že sa ho nedalo uvidieť.

          Bola som taká rada že som ho našla . Bol vysoko, ale našťastie, strom na ktorom som bola, mi umožnil naň dočiahnuť .Potiahla som šnúrku a otvoril sa. Uvidela som slnko. Krásne svietilo. Bola som na seba hrdá . „Dokázala som to !“ Vyskočila som od radosti .Otvor som znova zatvorila a šla preč. Dolu z budovy som sa dostala veľmi ľahko, po rebríku. Rozbehla som sa domov .Pri dverách ma zastavila babička. „Dedko pozri naša Lili prišla!“ Potom ma silno ma objala . Cítila som, aká je sťastná, že som sa vrátila. A potom nasledovali otázky, ktoré som čakala : „ Kde si bola tak dlho? Vieš, ako sme sa o teba báli? Nie si unavená?“  „Nie babička , nič mi nie je , nemusíš sa báť!“ Samozrejme, keď padla otázka, kde som bola, snažila som sa to zahovoriť . Podarilo sa mi to . S babičkou sme sa dohodli, že rodičia sa nič nedozvedia . Babička mi oznámila, že som bola preč celé 2 týždne . Nechápem, ako som mohla byť preč tak dlho. Mne sa zdalo že neubehol ani deň. Dni v pralese sa asi nikdy nekončili. Aj ja sama mám veľa otázok na tento prales. Síce mi chýbajú zvieratká, ktoré som mala veľmi rada, ale pomyslieť si na šťastnú babičku  s dedkom je oveľa krajší pocit...!

          Petra Čechvalová, 8.A

          Príbeh o tebe

          Paula zatvorila knihu a zostala bez slov. Ako je to možné? Nerozumela, prečo sa jej zdalo, akoby práve dočítala príbehy, ktoré už niekedy počula. Alebo videla? Veď to je hlúposť, knihu predsa dostala na Vianoce, už dlho túžila prečítať si príbeh od najpredávanejšieho autora, ktorého fascinujúce príbehy pohltili svet. Kniha, ktorú práve pevne zvierala vo svojich rukách, sa jej už po prvej kapitole zdala akási povedomá. Akoby, akoby... Vedela, že niečo jej na tom celom nesedí, ale čo? Autor, ktorý píše pod prezývkou Zlofan a ktorý sa rozhodol pred svetom skrývať svoju identitu, v posledných rokoch vydal stovky príbehov. Boli to fascinujúce príbehy, nápadité a strhujúce. Všetky jeho knihy boli rovnaké. Desať poviedok na dvesto stranách. Ale Paula stále premýšľala. Vedela, že je to nereálne, ale ten príbeh o spievajúcom lese s toľkými detailmi jej bol taký povedomý. Presne si vedela predstaviť miesto, na ktorom sa Zlofanove rozprávanie odohrávalo. Ešte aj tú kopu lístia či poľovnícky posed mala v hlave ako živý obraz. Paula sa pozrela na hodiny, ukazovali 00:42. Najvyšší čas ponoriť sa do ríše snov...

          Zlofan, Zlofan, Zlofan. Znie to skvele, ale nikto zatiaľ nezistil, ako môj pseudonym vznikol. Pre moje okolie som obyčajný študent vedy Maťo, pre knihomoľov som vzorom. „Kde len tie nápady berie? Ako je možné, že niektorí akoby sa v jeho fantasy príbehoch už niekedy ocitli?“ Takéto a podobné zamyslenia počúvam a čítam neustále. Či už v obchode, kde sa prechádzam okolo poličiek s mojimi vystavenými knihami, alebo na rôznych internetových fórach. To, že niektorí po dočítaní mojich príbehov majú pocit, akoby danú situáciu skutočne prežili, nie je náhoda. Tak to má byť.  Och, už je takmer jedna hodina v noci, najvyšší čas ponoriť sa do ríše snov...                                                                                      
           Zlofan, Zlofan... Stále vám to nedochádza?

          Paula sa prebudila akási rozrušená, ihneď musela sestre povedať o svojom sne. Najskôr boli okolo nej púpavové kvety, lupene tulipánov a kvapky dúhovej vody. Paula mohla poľahky preskakovať z jednej púpavy na druhú, chytať kvapky a utekať pomedzi ne. A potom si zrazu všimla tvár chlapca, ktorý ju špehoval. Čím bližšie sa k nemu chcela dostať, tým bežal rýchlejšie. Neznámy zakopol a spadol na zem, no postavil sa nevídanou rýchlosťou a stratil sa Paule z dohľadu. Všimla si, že pri páde mu z ruky vypadol papier, ktorý si nestihol zodvihnúť. Podišla k bielemu listu bližšie, načiahla sa po ňom a zostala zarazená. Na stratenej stránke sa vynímalo niekoľko mien, no pohľad jej padol len na jedno z nich. Paula Struhárová, 29. 12. 2024, 03:12. Jej sestra si poklopkala po čele, upokojila ju so slovami, že v snoch je predsa možné všetko a pretočila sa na druhý bok. Paule to však nedalo, otvorila notebook a do vyhľadávača zadala meno Zlofan. Po niekoľkých minútach sa preklikala na stránku, kde ľudia debatovali a pridávali rôzne názory na Zlofanove knihy. Zistila, že nielen ona, ale mnoho ďalších čitateľov má pocit, akoby jedna celá kniha alebo aspoň niektoré príbehy z nej už niekedy zažili, no väčšina diskutujúcich to zakončila tým, že autor má jednoducho nekonečnú fantáziu a ohromné nápady. Paula sa počas celého dňa nedokázala už na nič sústrediť, tešila sa, ako večer zalezie pod teplú perinu a zavrie oči.

          Do kelu, tak toto sa pokašľalo. To je koniec. Fakt ma musela zbadať? Nemohla sa proste pozerať iným smerom? Celé to spôsobila ona. ONA, ONA, ONA! Všade okolo mňa je temnota, nech už konečne zavrie tie svoje oči! Keby som aspoň vedel, koľko je hodín, koľko budem trčať v tejto čiernej diere. Vlastne, asi je to moja chyba, mal som byť viac opatrný, nemal som tam nechávať svoj plán. Ona si ho všimla, ona ho zodvihla zo zeme a kým som jej ho stihol vytrhnúť z ruky, už bola okolo mňa len tma. Možno jedna sekunda, jedna hlúpa sekunda stačila na to, aby som stihol vypadnúť z tohto miesta. Teraz je však neskoro plakať nad rozliatym mliekom, treba počkať, kam ma dovedie dnes, zajtra či pozajtra.

          O tri týždne neskôr

          Paula sa opäť zobudila rozrušená. Už tri týždne sa jej deň čo deň v snoch objavuje ten istý chalan. Prosí ju o pomoc, vraj len ona ho môže odtiaľ dostať. Koho? Ako? Odkiaľ? Ničomu nerozumela. Ale tie sny boli také živé, také reálne. Stále chcel od nej to isté. Vraj si má spomenúť na ďalšie meno napísané na papieri, ktorý stratil pri úteku pred ňou. Paula dúfala, že ak mu to meno povie, konečne sa vytratí z jej snov a ona bude môcť nerušene snívať iba o tom, o čom sama chce. Ale aké bolo ďalšie meno? Tak rada by si naň spomenula. Občas ho už-už mala na jazyku.

          Dnes jej prezradím svoje tajomstvo. Musím, inak tu zhnijem navždy. Alebo jej dám nápovedu? Áno, poviem jej, čo má spraviť, aby si konečne spomenula. Dúfam, že bude spolupracovať, potom jej to všetko vysvetlím. A prestanem s tým, čo robím. Nestojí mi to za to. Svetu svoj dôvod úspechu neprezradím, ale jej áno. Ona by mohla byť rozumná a pochopiť, prečo som to všetko robil. Och, už mizne čierno. Vidím ju...

          Paula sa vo svojom sne opäť stretla s chalanom, tentoraz na ňu naliehal ešte viac ako inokedy. „Prečítaj si tretiu knihu v poradí! Prečítaj si ju!“ Po prebudení jej jeho prosba neustále vŕtala v hlave. Akú knihu? O čom to hovoril? Postupne jej to začalo dochádzať. Z kníhkupectva si priniesla tretí diel a po troch hodinách otočila poslednú stránku. Rýchlo sa pripojila na internet a pohľadala fórum, ktoré čítala pred niekoľkými týždňami. Jasné, tu je ten príspevok. Lukáš sa v ňom zmienil o tom, že po prečítaní tretej knihy od Zlofana mal neskutočne silný pocit, akoby sa príbehy odohrávali v jeho hlave. A tak Paula spravila tú najbláznivejšiu vec v živote. V tej noci chalanovi vo svojom sne povedala len jednu krátku vec, jedno meno. Lukáš Kortel. A bolo to. Odišiel. Viac sa už neukázal.

          O niekoľko mesiacov Paula dostala obálku. Nachádzala sa v nej tenká knižka, nezaregistrovala, že by ju už niekedy videla na pultoch kníhkupectiev. O to väčšmi ju prekvapilo, keď si všimla autora. Zlofan. Veď ten už dávno napísal oficiálne vyhlásenie, že knihy viac písať nebude. A kto jej tento krátky zväzok poslal? Žeby samotný autor? Paula bola nedočkavá, začítala sa do príbehu. Už zasa sa to stalo. Opäť zostala bez slov po dočítaní príbehu od Zlofana. Teraz jej všetko dávalo zmysel, konečne to zapadalo do seba.

          Zlofan, zlodej fantázie, ktorý sa vkrádal do snov ľudí a ich fascinujúce nočné príbehy kradol a dával na papier, a tak vznikali najpredávanejšie knihy, ktoré mátali hlavy mnohým čitateľom. V jednom sne sa Zlofan zasekol, stratil papier, na ktorom bolo napísané meno človeka, do ktorého hlavy sa mal preniesť po ukradnutí Paulinho sna. Až Paula mu pomohla zistiť meno človeka, ktorý bol ďalší v poradí a len vďaka nej sa vyslobodil z jej hlavy. Po týchto udalostiach sa rozhodol prestať kradnúť ľuďom ich sny. Na konci knihy si Paula všimla odkaz.

          Paula,

          zachránila si ma. Ďakujem.

          Matej B.

          Hana Dudíková, 9. A